friDay

It was sunny friday afternoon, after work, walking to the bowling club, all that in the city center, at the border where the old town is touched by the area of panelaks, and old small houses has left here, some of them without any reason, any care, just waiting cross the time... next to this one in new shopping center

~~~

.....

Po nekonečnom dni kráčate mostom, hore na kopec, v tme zahalenej mračnom v splne, do výšky asi tak päťstotridsať schodov, vŕbové lístie cez tvár. Po tretí raz sa ťa pýta, či si rada, že si tu..... Na nič iné nečakáš, len odpovede bez otázok, povedať či nepovedať. Tristo jabĺk chcenia padajúcich na tamovomodré mesto, mierny dážď na tvári a nezvyčajne teplo na túto nočnú hodinu. V letnom divadle hráš sa sama na seba, keby si mala viac odvahy, keby.....


Na druhý deň jej bude ešte menej. Možno to všetko malo takto byť. Možno keď kruh sa uzavrie dá ti to konečne zmysel, možno. Možno ranené srdce, keď v druhom vlaku prechádzalo hranicou a v treťom sa už nechcelo ani dívať smerom von..... vie dať ešte viac lásky ako by si čakala. Chceš byť tak blízko.


Vravíš, že obdivuješ tých, čo to dokážu, za jasnej noci rozdávať seba kúsok po kúsku. Zo zrkadla rám prestrihnutý napoly, jarná spŕška gaštanových kvetov, už štyridsiaty piaty hod frisbee za minútu a vrzgot dreveného kolotoča..... V duchu chceš byť ešte dieťaťom, aby takýto moment mohol trvať večne, v nevinnosti stvorený okamih..... Veď koľkokrát je možné s takouto ľahkosťou kráčať a bez strachu o zajtrajšok rátať si hviezdy v pohári?


Chytí ťa za ruku a pobežíte pozdĺž kamenného múru, zelenou ulicou, medenými vežami nastoknutými na slnko, za modrým výkladom zabočíte doľava, rozpráva ti o popínavom viniči a fazuliach, ktoré obrastú všetko ako druhá koža; o moste, ktorým prepojené svety zrastú v jeden svet; o hraniciach, ktoré si ľudia stavajú medzi sebou, aby mali čo preliezať v prestávke medzi dvoma vlakmi do neznáma..... Nepreplávať fontánou by bolo teraz ako oklamať vietor, že ho už nepotrebuješ.


O piatej hodine ráno sa čerstvým dažďom ukladáš do ticha. Vypínaš ešte notebook, žlté svetlo lampy, a za skorých vtáčích spevov si ešte praješ, aby túto noc nezhorela žiadna ďalšia nádej.

Možno, možno to bude len ďalšie obyčajné ráno premenené na sen v reálnej veľkosti.
.....


máj 2008

noOne

Som vzduch... som nikto... - povzdychla si, pohľadom do zrkadla zbadala spolubývajúcu. Zasa nikto. Neprichodí ti to čudné, že sa nevidím? Akoby zrkadlo chcelo odrážať svoj vlastný obraz. Odrazu sa nezbavíš odrazu. Utekáš... Si všade a nie si nikde... Akoby si nemala ruky, ani nohy, - veľmi ti nepomáhajú. Bežíš, vpred... Zanecháš za sebou púšť?


Len biely sneh sa (aj uprostred marca) sype a sype z deravej oblohy. Všade bielo. Aj v tvojej hlave, myšlienky by bolo vyčistiť. Zrkadlíš. Dýchať zhlboka, len neprestať, chladno, bežíš... Matné spomienky ešte viac vyblednú. Len bež a neobzeraj sa, ani oni ťa nevidia. Nezastavíš ani na hranici.


Posledné, čo máš v pamäti, je ten chaotický rozhovor, ktorý ti veľa pokoja nepriniesol. Neriešiš to. Aj tak vieš, že to inak dopadne. Teraz to necháš tam...


Bežíš. Bielou krajinou cvála ešte belší kôň. Stĺpy, stromčeky, chodník,... - už ani ten nie je... Bielo. Už ani nohy si... necítiš...


Tak...
A - si na mieste. Všetko je tak jasné, až to zmizlo. Stojíš uprostred ničoho a ... p o m a l y ... prichádzaš k sebe.

Vo chvíli, keď sa zbavíš všetkého, aj seba, v tej chvíli sa spojí nebo a zem v jedno a ty pochopíš...


Rukami sa pomaly dotýkaš vlastnej tváre. Ešte nič nevidíš, ale už cítiš.


Keď sa ráno zobudíš, bude všetko inak


16.3.2006

toTheEastAndBack

This Easter, decided to change a way of spending Easter holidays, and went for a trip to Uzhorod, Ukraine, Zakarpathia, to spend two days in this crazy country with my friend Viktor and our host Artem, visit monastery at night during Easter praying, for four hours, and come back, crossing the city lightened by early morning sun, covered with sunday silence, regarding for all that we have at our homes... not so far from here...

psy nech štekajú iným smerom

haseným plameňom, len sa nespáliť, len nevzbĺknuť

mesto na dlani zahalené dáždiskom

vetrom odviate, downhill

sám proti srsti

bezvýhradne

právo na kúsok neba z teba

déja vu v odraze obrazu

dva týždne a vojská povstali

partizán v zákope si spomenul na svoje poslanie

prekaziť bezstarostnosť a priamosť zákrut

len vytrvať a nepísať scenáre

čas je dnes, dnes ťa milujem

hlbokosť dlhých modrých očí mysliteľa

rozdúchaj plameň, prosím nehasiť

chcem sa raz znova nekonečne zblázniť

preplávať oceán temných spomienok

v tlejúcom západe slnka, epikou búrky, tichom noci

nezabudni na priamosť, slnkom budeš

načúvaj dokorán,

nezabudni

letieť.....

psy nech štekajú iným smerom