noOne

Som vzduch... som nikto... - povzdychla si, pohľadom do zrkadla zbadala spolubývajúcu. Zasa nikto. Neprichodí ti to čudné, že sa nevidím? Akoby zrkadlo chcelo odrážať svoj vlastný obraz. Odrazu sa nezbavíš odrazu. Utekáš... Si všade a nie si nikde... Akoby si nemala ruky, ani nohy, - veľmi ti nepomáhajú. Bežíš, vpred... Zanecháš za sebou púšť?


Len biely sneh sa (aj uprostred marca) sype a sype z deravej oblohy. Všade bielo. Aj v tvojej hlave, myšlienky by bolo vyčistiť. Zrkadlíš. Dýchať zhlboka, len neprestať, chladno, bežíš... Matné spomienky ešte viac vyblednú. Len bež a neobzeraj sa, ani oni ťa nevidia. Nezastavíš ani na hranici.


Posledné, čo máš v pamäti, je ten chaotický rozhovor, ktorý ti veľa pokoja nepriniesol. Neriešiš to. Aj tak vieš, že to inak dopadne. Teraz to necháš tam...


Bežíš. Bielou krajinou cvála ešte belší kôň. Stĺpy, stromčeky, chodník,... - už ani ten nie je... Bielo. Už ani nohy si... necítiš...


Tak...
A - si na mieste. Všetko je tak jasné, až to zmizlo. Stojíš uprostred ničoho a ... p o m a l y ... prichádzaš k sebe.

Vo chvíli, keď sa zbavíš všetkého, aj seba, v tej chvíli sa spojí nebo a zem v jedno a ty pochopíš...


Rukami sa pomaly dotýkaš vlastnej tváre. Ešte nič nevidíš, ale už cítiš.


Keď sa ráno zobudíš, bude všetko inak


16.3.2006