di analogue

Zenit, 2/58 Kodak 200, negative scan (1-4, 6, 7)
Vilia auto, 4/40, Kodak 200, negative scan (5, 8, 9)

trdlo

plačem, ty si tá búrka,
trdlo, čo rozfúkala stuchnutú

zátoku, nechtiac, chtiac

utekáš, za sebou

pred sebou tlačíš vietor

plačem, aj nad riekou

odplaviť to snáď chcela by?

mohla povedať kadiaľ...

spadol si z neba, však

zem sa ti tu nepáči?

obi si kolená a trocha sa zapráš

modrinám i tak neunikneš,

v stave beztiaže

bezcitnosti, nepomôžeš,

tak, vzplaň... laň...

prepáč, ale ľúbim ťa, aj

keď to počuť ....

búrkou zahrmíš bez čakania

pozrieš sa do oka búrky

vychodenou cestou kadiaľ ísť

nemáš čas, už ťa nenesú, letíš

s ulicami za chrbtom

míňaš poslednú stanicu

blázon je, kto by ti chcel

utrhnúť zimných jabĺk v máji

chceš sa len nadýchnuť

kradneš si zo žíl, z vína

utopiť sa, za päť minút

v dvanástom rade tridsiata

ten trinásty pokus snažíš sa opraviť

čo bolo bolo, ozvena bolí

po klincoch stúpaš, naboso, priamo

rozbíjaš sa zas, namiesto zliepania

prosiť len seba, za seba

za teba, nechať sa

odfúknuť

psy nech štekajú iným smerom

haseným plameňom, len sa nespáliť, len nevzbĺknuť

mesto na dlani zahalené dáždiskom

vetrom odviate, downhill

sám proti srsti

bezvýhradne

právo na kúsok neba z teba

déja vu v odraze obrazu

dva týždne a vojská povstali

partizán v zákope si spomenul na svoje poslanie

prekaziť bezstarostnosť a priamosť zákrut

len vytrvať a nepísať scenáre

čas je dnes, dnes ťa milujem

hlbokosť dlhých modrých očí mysliteľa

rozdúchaj plameň, prosím nehasiť

chcem sa raz znova nekonečne zblázniť

preplávať oceán temných spomienok

v tlejúcom západe slnka, epikou búrky, tichom noci

nezabudni na priamosť, slnkom budeš

načúvaj dokorán,

nezabudni

letieť.....

psy nech štekajú iným smerom