~~~

.....

Po nekonečnom dni kráčate mostom, hore na kopec, v tme zahalenej mračnom v splne, do výšky asi tak päťstotridsať schodov, vŕbové lístie cez tvár. Po tretí raz sa ťa pýta, či si rada, že si tu..... Na nič iné nečakáš, len odpovede bez otázok, povedať či nepovedať. Tristo jabĺk chcenia padajúcich na tamovomodré mesto, mierny dážď na tvári a nezvyčajne teplo na túto nočnú hodinu. V letnom divadle hráš sa sama na seba, keby si mala viac odvahy, keby.....


Na druhý deň jej bude ešte menej. Možno to všetko malo takto byť. Možno keď kruh sa uzavrie dá ti to konečne zmysel, možno. Možno ranené srdce, keď v druhom vlaku prechádzalo hranicou a v treťom sa už nechcelo ani dívať smerom von..... vie dať ešte viac lásky ako by si čakala. Chceš byť tak blízko.


Vravíš, že obdivuješ tých, čo to dokážu, za jasnej noci rozdávať seba kúsok po kúsku. Zo zrkadla rám prestrihnutý napoly, jarná spŕška gaštanových kvetov, už štyridsiaty piaty hod frisbee za minútu a vrzgot dreveného kolotoča..... V duchu chceš byť ešte dieťaťom, aby takýto moment mohol trvať večne, v nevinnosti stvorený okamih..... Veď koľkokrát je možné s takouto ľahkosťou kráčať a bez strachu o zajtrajšok rátať si hviezdy v pohári?


Chytí ťa za ruku a pobežíte pozdĺž kamenného múru, zelenou ulicou, medenými vežami nastoknutými na slnko, za modrým výkladom zabočíte doľava, rozpráva ti o popínavom viniči a fazuliach, ktoré obrastú všetko ako druhá koža; o moste, ktorým prepojené svety zrastú v jeden svet; o hraniciach, ktoré si ľudia stavajú medzi sebou, aby mali čo preliezať v prestávke medzi dvoma vlakmi do neznáma..... Nepreplávať fontánou by bolo teraz ako oklamať vietor, že ho už nepotrebuješ.


O piatej hodine ráno sa čerstvým dažďom ukladáš do ticha. Vypínaš ešte notebook, žlté svetlo lampy, a za skorých vtáčích spevov si ešte praješ, aby túto noc nezhorela žiadna ďalšia nádej.

Možno, možno to bude len ďalšie obyčajné ráno premenené na sen v reálnej veľkosti.
.....


máj 2008