Takže ten osudový dátum urobil
predsa len svoje. Ako letmý dotyk uprostred divadelného predstavenia vyrúbal zrazu
cestu von z temného lesa. V tom mraze sa ti to zdalo dosť
nepravdepodobné, že na dne tejto hlbočiny môže nastať zvrat. A tak sa ráno
budíš na sídlisku, kde si ešte nebola, za zvuku odhŕňania čerstvo napadaného
snehu. Áno, všetko je tu nové. Ako nový deň, nové ráno. A divné telefonáty
večne zvoniace. A ty sa ukrývaš v drevenom zrube ďaleko, pod
kožušinou zo zvukom ohňa v krbe. Akoby bola zrazu nutnosť ukryť sa pred
tým všetkým čomu už neveríš. Hej, a ty tomu zatiaľ neveríš. Ťažko asi
povedať kam sa vybrať po prúde.
A tak zmeníš mu život. Raz, raz sa to
stane. Skočí z mosta do tej studenej vody aby sa v nej naučil plávať.
Tak. Hej. Ešte vyriešiť pár prehier, pár masiek, pár schovávačiek. A keď to
už konečne môžeš vysloviť nahlas naháňaš novoročný ohňostroj.
A teraz čítaš jeho texty. Ako keď
stretneš vlastné zrkadlo v druhej koži. A snažíš sa neutiecť.
Možno ti teraz chýba ten adrenalín. Možno
si len potrebuješ užiť to ticho.
