kde si? ...

krasojazdkyňa

nevieš už ani odkiaľ sa to vzalo. vieš, že nieje dobre. cítiš to. ako severák v kostiach, že niečo nieje dobre. že odchádza, že utekáš, že máš vkuse nervy, že ti nepovie čo chce, že už ani nevieš čo chceš. že svet sa ti zmenšuje, než aby sa zväčšoval. že si ticho, že nekomunikuješ, že si smutná. že ráno vstaneš a chce sa ti revať. že sedíš v kuchyni a pokúšaš sa raňajkovať, ale ani nevidíš zmysel, a ani nemáš chcenie sa pohnúť. určite to nieje tým, že je zas november. kalendár s tým nič nemá.

až teraz, takmer po roku, si znova bolestne uvedomuješ ako si si zvykla na život osamote. všetko si stíhala, všade si došla, na nikoho si nemusela čakať, len na seba, brzdila ťa len doprava a zlé počasie.

nevieš čo sa to deje, ale nevieš sa dohodnúť už ani na tých každodenných blbostiach. ach jaj.

tak cestou domov vlakom čítaš knihu. rozumieš jej celkom dobre. kdesi v srdci ti to čosi trhá. nezvykneš plakať, ale teraz, kebyže toto nieje rýchlik, tak asi ozaj reveš, namiesto toho teraz slzy schovávaš do plyšového šálu. nebudeš tu robiť divadlo.

ale ako si rozmraziť vlastné srdce?

je nejak čoraz menej vecí ktoré tebou vedia pohnúť. nič, chlad, ticho, stuhnutosť, priamosť, strach, samota....

a teraz si chceš nahovoriť, že chyba je len v tebe, alebo čo? nikdy to tak nebolo, ani nebude. už máš jednoducho dosť toho sebectva a necitlivosti, pohodlnosti ktorá smeruje k niečomu veľmi divnému. či vari sám seba už nevidíš? už nevládzem bičovať si srdce, pozerať sa na to, ako sám seba ničíš, ako muž bez ženy ktorý nemá smer, ani nehľadáš, ani nedávaš, ani neprijímaš.... kde si?  tak ďaleko...

Uršula Kovalyk: Krasojazdkyňa, 2013