...a zima prisla necakane. v decembri.
v sposobe
vsetko vsade, nikto nikde/vsetci vsade, si sa zrazu prebrala do zimneho
mraziveho rana; rozmyslas, ci ma zmysel pokracovat, ale ved nevies v com.
lebo to co je a to co nieje je teraz naraz.
ked sa na chvilu prichytis pri
tom, ze rozmyslas, len to akurat hrotis kam netreba. mas divne zlozvyky:
najradsej si komplikovat zivot. lebo ked niet co, akoby si ani nebola.
a tak, kto by to bol cakal, prebdies nad nim celu noc, ked
v mukach, ktore su dosledkom rychleho tempa a nerozvazneho
rozhodnutia, bojuje takmer o zivot; ked konecne nadranom zaspi spankom
deti, si konecne rada, ze si uz aj ty mozes pospat. ved je sobota. nezazivas
toto casto, skor nikdy.
kolko paralelnych svetov zvladne jeden clovek naraz? a da
sa to vobec rozoznat, a ci to vobec treba?
vrhla si seba tak nahle do tohto undergroundu ktory bol doteraz
len matnou kulisou udalosti nevsednych. a teraz, namiesto indickej
reality, ktora sa ti jedneho dna zdala uz neadekvatna, zo stavu nic, teraz
kluckujes ulickami poetizmu ciernych dier, snov a tuzob, na ktore si
chcela zabudnut.
ako si zachovat svoj pokoj a zaroven nebyt mrtva?
